Orthomolekulový princíp Prof. Mudr. Juraj Hromec CSc.
| Pripravil: prof. MUDr. Juraj Hromec, CSc. Foto: dreamstime.com | chronických a degeneratívnych och orení, ktoré sú ovplyvniteľné výživou, ďalej optimalizácia farmakoterapie ako aj zachovanie vitality a výkonnosti do vysokého veku (výrazný „anti-ageing“ efekt. Treba si uvedomiť, že ortomolekulové mikro látky sa nedokážu vytvoriť v ľudskom těle v dostatočnom množstve(niektoré vôbec!) a preto sa musia dodať vo výžive v primeranom množstve. Pri našom zpôsobe stravovania a „neraionálnej“ výžive sa však táto základná podmienka vôbec nerealizuje. Uvedené ortomolekul. mikrolátky vytvárajú akúsi pomyselnú reťaz, kde je velmi dôležitá ich vzájemná previazanosť a spolupôsobenia na viacerých úrovniach. Kvalita našej výživy hra dôležitú úlohu v patogenéze, ale najmä v prevencíi, veľmi častých ochorení ako je arterioskleróza, diabetes, mellitus, obezita, závažné kardiovaskulárne ochorenia, dna, rakovinové ochorenia, artróza a mnohé dalšie. To všetko sú ochorenia, s ktorými sa veľmi často stretávame aj u našich občanov a co frekvencii, ktorých patria Slovensku popredné miesta v Európe (čím by sme sa veľmi chvásť nemali). L. Pauling sa najskôr venoval problematike vysokodávkovaného vitaminu C, pričom viaceré jeho názory a doporučenia boli považované za kontroverzné a nejednoznačné. V súčasnosti sa v „západnej“ medicíne stále viac lekárov venuje ortomolekulárnemu princípu a viacerí ho využívajú ako významný doplnok farmakoterapie. Do popredia vystupujú aj možnosti interakcií medzi liečivami a mikroživinami, pričom o tejto problematike vieme stále velmi málo. | ||
| V treťom článku o niektorých nových aspektoch výžívy sa budeme zaoberať bližšíe niečim naozaj novšim a to je ortomolekulárny princíp vo výžive a v podstate aj v medicíne. Jeho duchovným otcom je profesor Linus Pauling (1901 – 1994), dvojnásobný nositeľ Nobelovej ceny, a vychádza zo základných potrieb Ludského organizmu, ktoré veľmi často nie sú našími zlými stravovacími návykmi naplnené resp. sú hlboko deficitné. | |||
| Ortomolekulový princíp | |||
 | ZDRAVŠIE ŽIŤ MÔŽE BYŤ CELKOM JEDNODUCHÉ… | ||
| Pojem „ortomolekulárny“ má svoj pôvod v 2 slovách, jednak je to grécky „orthos“ = správny, dobrý a latinská „molecula“ = základný stavebný kámeň látok a zlúčenin. L. Pauling k tomuto „zlepencu“ dodává: „Slovo orthomolekulárny môže byť ako určité zlepené slovo (grécko-latinské) kritizované, ale jednoducho som nenašiel žiadne iné slovo, ktoré by lepšie charakterizovalo myšlienku správných molekúl v správných množstvách“. (Myslí sa tým samozrejme pre potreby člověka.) Tato definicia sa objavila prvý raz v roku 1968 v známom časopise Science (č. 160), citujeme: „Otromolekulárna medicína predstavuje snahu o zachovanie dobrého zdravia a liečbu různych ochorení zmenami koncentracií látok, ktoré sa normálne vyskytujú (nachádzejú) | v ľudskom tele a sú potrebné pre zdravie“. Ako vöbec prof. Pauling k tejto myšlienke prišiel? V roku 1941, ako 60-ročnému, mu diagnostikovali závažné ochorenie obličiek. Vtedy sa hodnotila táto choroba ako nevyliečitelná, ale Pauling v spolupráci s dalším biochemickým velikánom – Dr. T. Addisom zo Stanfordskej univerzity – bol schopný kontrolovat toto ochorenie pomocou nízkobielkovinovej a neslanej diéty. A zrejme to robil velmi úspešně, na koľko sa dožil 93 rokov. Dr. Addis tiež ako jeden z prvých lekárov predpisoval vyššie dávky vitamínov a minerálov pre viacerých svojich pacientov. Jedná sa teda hlavne o vitamíny, minerálne látky, stopové prvky ako aj esenciálne aminokyseliny a mastné kyseliny. Ciele ortomolekulového principu sú najma prevencia a liečba závažných | ||
| Väčšina uvádzaných dôležitých mikroživín je napr. obsiahnutých v čerstvej zelenine a ovocí, preto si SZO (Svetová zdravotnícka organizácia) stanovila ako výživový cieľ denný príjem minimálne 400g čerstvého ovocia a zeleniny. Stanoviska Německej spoločnosti pre výživu, kde je táto problematika veľmi precízne spracovaná, sú ešte prísnejšie – približne 400g čerstvej zeleniny a cca 300g čerstvého ovocia (spolu teda 700g !! ovocia a zeleniny denne). Príjem takýchto množstiev nie je celkom dobre možný a kedže vďaka niektorým ďalším pridruženým (alebo chorobným) stavom sa potreba ečtě ďalej zvyšuje, získava princíp ortomolekulovej suplementácie vhodnými prípravkami stále väčší význam. Napr. najdůležitejšie komponenty pre náš imunitný systém sú: 1. antioxidatívne vitamíny (C, E) a karotenoidy, nakoľko vychytávajú volné kyslíkové radikály, priamo podporujú imunitnú obranu a prispievajú výrazne k ochrane buniek. | 2. bioflavonoidy, ako prírodné antioxidanty, podporujú účinok vitamínu C. 3. niektoré stopové elementy, najmä zinok a selén sú tiež esenciálne pre viaceré imunitné reakcie.Z hľadiska energetického vykrytia potrieb nášho organizmu by mal rafinovaný cukor tvoriť maximálne 10%, komplexné uhľohydráty až 48%, bielkoviny okolo 12% a tuky najviac 30% (samozrejme vo vhodnom zloženia). Skutočnosť je samozrejme úplne iná, máme k dispozícii čísla zo SRN, kde rafinovaný cukor tvorí až 20%, tuky 36% a komplexné uhľohydráty len 27%. Nepochybujem, že u nás je situácia velmi podobná, ak nie horšia (objektívna čísla zatiaľ chýbajú). Najväčší deficit bol v príjme: vitamínu D3, jódu, kyseliny listovej, kyseliny pantolénovej, pyridoxinu (vit. B6) a vápníka. O tom, že približno 1/3 našich žien má monší čí väčší deficit železa, netreba tiež vôbec pochybovať. Krátko si budeme charakterizovať jednotlivé mikroživiny, ktoré tvoria tzv. ortomolekulárnu alianciu. |  |
 | 1) Vitamíny – sú organické zlúčeniny, ktoré sa v priebehu metabolických reakcií v našom tele spotrebávajú, odbúrávajú aľebo vylučujú. Zásoby najmä vo vode rozpustných vitamínov prakticky v tele nie sú. preto je nesmierne důležitý ich pravidelný a dostatočný prísun. Majú viaceré katalytické a riadiace funkcie napr. ako súčasti dóležitých enzýmov a koenzýmov. Ich nedostatočný prívod môže narušiť základné životné funkcie. 2) Minerálne látky a stopové elementy – sú anonrganické súčasti enzýmov, bielkovin a hormónov. V organizme nie sú metabolizované, vylučujú sa potom, močom a stolicou. Organizmus ich nevie sám syntetizovať, proto je potrebný ich pravidelný prívod. Udržujú stále pH v ľudskom organizme, sú dôležitou stavobnou súčasťou kostí a zubov. Stopové prvky sú nevyhnutné pre základné hormonálne a enzymatické deje nášho metabolizmu. Účinkujú ako katalycké centrá, aktivátory alebo inhibitory enzýmov. Stále viac sa hovorí o význame mangánu, chrómu či medi ore zdravý organizmus. 3) Esenciálne mastné kyseliny – sú dôležité pre viaceré životne dôležité funkcie ako je: delenie buniek, zápalové procesy, zhlukovanie krvných doštičiek azrážanie krvi… | Majú vplyv na vznik kardiovaskulárnych ochorení, reumy, psoriázy a zrejme aj niektorých typov rakoviny. Denná potreba napr. kyseliny linolejovej je okolo 1 gramu a omega-3 mastných kyselín minimálne 0,5 gramu, pričom tieto čísla sa v posledných rokoch zvýšili. 4) Esenciálne aminokyseliny – 8 aminokyselín si organizmus nevie sám vytvoriť. Člověk ich musí prijímať v strave v dostatočnom množstve, čo móže byť problémom u prísnych vegetariánov. Majú dôležité úlohy v tukovom metabolizme, v metabolizme mozgu i periférnych nervov. Pôsobia ako preďstupne niektorých dôležitých hormónov, napr. adrenalinu či tyroxínu. Väčšinou pôsobia ako „team“ a už pri nedostatku jednej z nich sa móžu objaviť poruchy komplexných procesov, v ktorých sú zainteresované. 5) Sekundárne rastlinné látky – patria k bioaktívnym látkam v potravinách. Tento název použil prvý raz pred cca 100 rokmi nositeľ Nobelovej ceny fytofyziológ Albrecht Kossel. Ich celkový počet nie je známy, odhaduje sa na 60.000 až 100.000! Len 5% zo všetkých rastlin bolo zatiaľ analyzovaných a napr. niela kapusta ich obsahuje až 49. Majú množstvo dôležitých účinkov: antimikrobiálnych, anti-oxidantívnych, protináďorových, zápaľoickujúcich, imunomodulačných…. |
 | Z najznámejších uvedieme len niektoré: karotenoidy, fyloestrogény, fytosteríny, polyfenoly, monolerpény a ďalšie. Potreba mikroživín sa zvyšuje v gravidite, pri fyzickom a duševnom strese, špecificky pri viacerých chorobných stavoch, zníženej imunite, pri závažných metabolických chorobách, kardiovaskulárnych chorbobách, pri reume, osteoporóze a artróze a pri niektorých psychických ochoreniach. Voľmi častý je deficít mikronutrientov i v starobo. V týchto situáciách je treba príjem mikroživín zvýšiť, čo sa však ťažko podarí „len“ potravou. Sú k dispozícii určité preparáty, ktorými sa dá zvýšená potreba uspokojiť. Na druhej strane si treba ale uvedomiť, že pestrá, vyvážená strava s dostatkom čerstvého ovocia a zeleniny obsahuje veľké množstvo týchto potrebných liátok (viď môj článok v GUEST/marec 2010). Takže záverom prof. Paulinga, že „najdôležitejšie sú správne molekuly v správnom množstve“. A prof. Pauling by ešťe určiťe dodal, že „radšej viac ako menej…“. | |